15. mája budú odhalené lavičky našich osobností, ktoré boli vytvorené finančnou pomocou COOP Jednota.
Osobnosti, ktorým postavilo mesto pamiatku takouto formou sú:
- Július Barta akademický maliar
- Ladislav Gyűgyi - kameraman, fotograf
- Zsigmond Sebők spisovateľ, žurnalista
- Miklós Vércse pedagóg, literárny prekladateľ, miestny historik
- Mór Wertner historik, lekár
- Ernest Zahovay skladateľ a interpret
Július Barta
akademický maliar
(1922-2008)
Július Barta sa narodil r. 1922 v Parkáni. V rokoch 1941 až 1942 navštevoval výtvarnú školu Tibora Gallého v Budapešti. V rokoch 1949-50 študoval na výtvarnom odbore Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. V rokoch 1950-52 bol študentom Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, jeho pedagógom bol Ján Mudroch. Jeho umenie sa rozvíjalo najmä v oblasti krajinomaľby a nástenných malieb. Jeho krajinomaľba v 60. rokoch sa vyznačovala geometrickým, abstraktným prístupom. Vynikal jedinečnou formuláciou poézie mestskej krajiny, zjednodušenou formou a farebnými kompozíciami, kde architektúra a krajina splývali v jednotu. V 80. rokoch sa vrátil k realistickému stvárneniu a lyrickej formulácii Podunajska.
Navrhol a zrealizoval viac ako sto nástenných diel najmä v interiérových priestoroch, väčšinou so spoluautormi. Venoval sa aj grafike a knižnej ilustrácii. Svojimi dielami bol charakterizovaný aj ako svedok a kronikár prerodu južného Slovenska. Južné Slovensko a priľahlé regióny boli pre neho vždy umeleckou liahňou. Jeho výtvarne zachytené industriálne motívy, komorná a ilustračná tvorba sú považované za odtlačky doby.
V roku 1952 sa stal členom Slovenského zväzu výtvarných umení a v roku 1989 Spoločnosti maďarských výtvarných umelcov na Slovensku. Bol aj čestným členom Klubu štúrovských výtvarníkov.
V roku 1975 mu bola udelená Cena Cypriána Majerníka. V roku 1989 získal štátne vyznamenanie Zaslúžilý umelec a v roku 2003 Literárnu a umeleckú cenu Posonium. V roku 2002 ho mesto Štúrovo poctilo cenou Pro Urbe za celoživotné dielo. V roku 2007 vyšiel album prezentujúci jeho celoživotné dielo.
Zomrel v Bratislave v roku 2008.
V roku 2022, pri 100. výročí jeho narodenia, bola na jeho počesť inaugurovaná tabuľa na stene galérie pomenovanej po ňom v Štúrove. Tabuľu odhalil Eugen Szabó, primátor mesta Štúrovo, následne ju posvätil Zoltán Fóthy, diakon-farár Štúrova. Potom nasledovalo premietanie krátkeho filmu Ladislava Gyűgyiho o Júliusovi Bartovi a jubilejná výstava majstra.
Počas svojho života mal výstavy v mnohých krajinách vrátane Poľska, Bulharska, Sovietskeho zväzu, Maďarska, Českej republiky a Nemecka. Jeho obrazy sa nachádzajú vo viacerých verejných a súkromných zbierkach po celom svete.
Ladislav Gyűgyi
kameraman, fotograf
(1948 – 2023)
Fotografia bola jeho život. A natáčanie. Zachytenie okamihu. Toho okamihu, ktorý by sme si inak možno ani nevšimli. Ale práve z týchto okamihov sa skladá ten veľký celok. Z takto umelecky vytvorených momentov sa zavŕšilo jeho životné dielo. Bol skutočným majstrom svojho zvoleného povolania, tvorby obrazu.
Ladislav Gyűgyi bol predovšetkým milovníkom prírody a krajiny okolo Dunaja, ale v rámci profesiebol uznávaným odborníkom v Bratislave či Budapešti. Medzi jeho výnimočné diela patrí nakrútenie dokumentárneho seriálu v réžii Alajosa Paulusa, nositeľa ceny Bélu Balázsa s názvom „Szedjétek össze a romokat“ (Zozbierajte ruiny), témou ktorého je po päťdesiatych siedmych rokoch znovu obnovený Most Márie Valérie. Širšej verejnosti je známy aj Paulusov film o živote kňaza Lászlóa Buriána, ktorý tiež vypovedá o vysokej kvalite práce s kamerou Ladislava Gyűgyiho. Medzi jeho významné diela však patrí aj portrétny film o výtvarnom umelcovi Endre Szászovi.
Natáčal niekoľko celovečerných dokumentárnych filmov pre Televíziu Duna. Bol spolupracovníkom spravodajskej televízie TA3, ale pôsobil aj ako externý kameraman verejnoprávnej RTVS. Dlhý čas pracoval ako kameraman štúrovskej mestskej televízie. Ďalej spolupracoval pri vytváraní početných fotoalbumov, z ktorých si najviac cení album „Híd partok és szívek közt – Most medzi brehmi a srdcami“, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Lilium Aurum v roku 2002.
Od roku 1998 bol členom Štúrovského spolku výtvarníkov, kde svojimi jedinečnými fotografickými prácami prispel k úspešnej činnosti krúžku a spoločným výstavám. Práve vtedy sa v Mestskej galérii v Štúrove uskutočnila jeho prvá samostatná výstava fotografií. Svoje umelecké fotografie prezentoval na viacerých prestížnych miestach. Jeho diela bolo možné obdivovať okrem iného vo Váci, Ostrihome, Budapešti či Bratislave.
Na celoštátnom festivale miestnych televízií bol vo viacerých prípadoch ocenený za vynikajúcu kameramanskú tvorbu:
V roku 2005 získal v Martine za film „Dramatické momenty“ prvú cenu za najlepšie obrazové stvárnenie a o rok neskôr úspech na martinskom festivale zopakoval prvou cenou za obrazové stvárnenie vo filme „Mesto pod bazilikou“, v ktorom predstavil Štúrovo.
V roku 2008 sa v Dolnom Kubíne prezentoval dielom „Mesto v objatí kopcov a riek“, v ktorom divákov znova zaviedol do svojho mesta a opäť si odniesol víťazstvo v kategórii obrazového stvárnenia.
Podieľal sa aj na príprave ilustrácií do mnohých miestnych a regionálnych publikácií.
Uvedené dokazuje aj to, že Ladislav Gyűgyi je dlhodobo uznávaný a rešpektovaný umelec v súvislosti so Štúrovom a jeho okolím a samozrejme aj s ohľadom na históriu a rekonštrukciu mosta Márie Valérie, a to na celoštátnej i medzinárodnej úrovni.
Svojím talentom, profesionálnou pokorou a nezameniteľnou kvalitnou prácou výrazne zvýšil duchovné a kultúrne hodnoty Štúrova a posilnil dobré meno mesta. Pretože fotiť a filmovať vie v dnešnej dobe takmer každý. Ale autentický obraz môžu vidieť a vytvárať naozaj len vyvolení.
V roku 2019 získal Ladislav Gyűgyi ocenenie PRO URBE za vynikajúcu činnosť v kultúrnom a spoločenskom živote mesta Štúrova.
Zsigmond Sebők
spisovateľ, žurnalista
(1861-1916)
Zsigmond Sebők sa narodil 22. septembra 1861 v Párkány. V školskom roku 1871/72 začal študovať na vyššom gymnáziu rádu Svätého Beňadikta v Ostrihome. Po maturite bol poslucháčom prírodných vied na peštianskej polytechnike, a filozofie na filozofickej fakulte. Otca skoro stratil. Mnohopočetnú rodinu vychovávala matka, ktorá pracovala v dedinskom obchode. V roku 1895 sa oženil s Erzsébet Rákosi, mladšiou sesternicou spisovateľa a žurnalistu Jenő Rákosiho.
Náklonnosť k novinárstvu ho však čoskoro priviedla na žurnalistickú dráhu. V roku 1880 sa stal spolupracovníkom peštianskych novín „Független Hírlap“ a „Fővárosi Lapok“, v roku 1882 „Pesti Hírlap“. Svoje články zverejňoval aj na stránkach ostrihomských novín „Esztergom és Vidéke“. Neskôr publikoval aj vo viedenských a berlínskych novinách. Od roku 1884 pôsobil ako vnútorný spolupracovník „Szegedi Napló“, v roku 1887 sa vrátil k novinám „Pesti Hírlap“ a od roku 1892 „Budapesti Hírlap“. Ako vedúci besednice často písal parlamentné zvesti, poviedky, rozhovory, recenzie a úvodné články. V roku 1909 spolu s Elekom Benedekom založil a redigoval detský časopis „Jó Pajtás“. Okrem toho bol riadnym spolupracovníkom detského časopisu Lajosa Pósu „Az Én Ujságom“. Vo významných novinách „Új Idők“ väčšinou písal pod pseudonymom Keve, ďalej spolupracoval s „Esti Újság“ a na krátky čas aj s „Magyar Hírlap“. Bol pomocným redaktorom v humoristickom týždenníku Viktora Rákosiho „Kakas Márton“. Jeho prvá kniha pod názvom „Alakok“ (Postavy) vyšla v roku 1887. Jeho novely vychádzali v „Magyar Géniusz“ (1892-1903), „Hét“ a „Új Idők“. Vo viacerých poviedkach s dojímavou citlivosťou opisuje svoje rodisko, napr.: jarmočnú atmosféru Parkanu spred sto rokov. Často publikoval pod pseudonymami Colon, Plautus, Servatius, Plubius, Nádi Hegedűs, Zsiga bácsi. Po sebe zanechal okolo 60 diel.
Zsigmond Sebők sa stal klasikom maďarskej detskej literatúry. Do svojich diel zapracovával zážitky získané zo spravodajských ciest. Pri tzv. „potulkách“ vychádzali aj „omrvinky do dejín literatúry“ a „kolority“. Alfréd Deésy v roku 1920 nakrútil film z jeho diela pod názvom „Dobrodužstvá Pána Macka”. Popri dielach, ktoré sú klasickými tvorbami detskej literatúry, jeho novely svedčia o najväčších spisovateľských kvalitách, hoci sú menej známe. V r. 1891 ho prijali za riadneho člena Petőfiho spolku, v r. 1892 do Dugonicsovho spolku a v r. 1904 do Kisfaludyho spolku.
V roku 1998 osadili na jeho počesť v Štúrove pamätnú tabuľu, a v Náne sa od roku 1999 roky organizovalo rozprávačské stretnutie označené menom spisovateľa. Na pamiatku Zsigmonda Sebőka v roku 1936 postavili v Budapešti sochu, ktorá dodnes stojí v „Európa liget“ pod Hradom. Autorom je akademický sochár Gyula Maugsch a znázorňuje spisovateľovu najslávnejšiu figúru Macka s Líškou.
Zsigmond Sebők zomrel 4. júna 1916 v Budapešti.
Miklós Vércse
pedagóg, literárny prekladateľ, miestny historik
(1932-2021)
Miklós Vércse sa narodil v Lidér Tejed v roku 1932. Vyštudoval Strednú pedagogickú školu v Bratislave a diplom získal v roku 1954 na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave. V rokoch 1951 až 1956 učil vo Vrakúni a Štúrove, potom v rokoch 1956 až 1958 bol úradníkom v Štúrove. Od roku 1958 učil v Salke. Do Štúrova prišiel ako mladý učiteľ v roku 1964, založil si tu rodinu a svoje učiteľské povolanie tu vykonával až do odchodu do dôchodku v roku 1992.
Jeho články, črty a preklady vychádzali v maďarských novinách na Slovensku ako A Hét, Átkelő, Irodalmi Szemle, Kalligram, Szabad Földműves, Új Szó, Kis Építő, Tábortűz, Új Ifjúság. Prekladal hlavne náučné, resp. detské knihy a slovenské ľudové rozprávky do maďarčiny. Jeho prvým vydaným prekladom bol v roku 1968 román Hany Zelinovej Volanie vetra. Z jeho významnejších diel treba spomenúť tieto publikácie: Jiří Brabenec: Zločin v Duhovém zálivu (1969), Jiří Marek: Záhada kolem Albatrosa (1972), Samo Czambal: Janko Pipora (1972), Mária Ďuríčková: Princezná Ruženka (1973), Peter Jaroš: Priznanie (1974), Miloslav Stingl: Meli Antu (1980), Jozef Genzor: Čarodejný strom (1981), Peter Kováčik: Jablká nášho detstva (1982), František Železný: Víťazný február (1983), Karol Truchlík: Karol Marx (1983), Ján Lacika: Bratislava (2000). V roku 2011 vyšla jeho kniha Múdry králik, ktorá ponúka výber tých najlepších zvieracích rozprávok národov sveta. Jeho perom vyšli aj preklady turistického charakteru, ako napr Daniel Kollár – Ján Lacika – Roman Malarz: Slovensko - Poľské Tatry z roku 1998, Mária Bizubová – Daniel Kollár – Ján Lacika – Gabriel Zubriczký: Slovensko-rakúsko-maďarské Podunajsko (s Andrásom Pásztó) z roku 2000, Ján Lacika: Tatry z r. 2001, alebo Gabriel Zubriczký – Ján Szőllős: Gemer (Malohont) z roku 2002.
Popri učiteľskej práci sa venoval aj vlastivednému výskumu, ktorého výsledky pravidelne publikoval okrem iného aj v rubrikách Štúrovo a okolie, ktorých bol aj redaktorom. Jeho knižka História jarmoka Šimona Júdu vyšla v maďarskom a slovenskom jazyku v roku 1993, v roku 1999 História Mosta Márie Valérie, v roku 2003 Parkanská bitka. 1683-2003, v roku 2005 aj dvojjazyčné Štúrovo na pohľadniciach 1895 – 2005 a v roku 2019 publikáciu Po stopách pána Pála Patóa.
Od začiatku, t. j. od roku 1949, bol členom Csemadu, ako aj Zväzu maďarských pedagógov na Slovensku, založeného v roku 1990. Od roku 1992 bol členom Spolku maďarských spisovateľov na Slovensku a Spolku maďarských spisovateľov.
V roku 1993 mesto Štúrovo odmenilo jeho prekladateľskú a vlastivednú prácu cenou Pro Urbe.
Miklós Vércse zomrel v Bratislave v roku 2021. Na novom cintoríne v Štúrove spí svoj večný sen.
Mór Wertner
historik, lekár
(1846-1921)
Narodil sa v 26. júla 1849 v Špačinciach v Prešporskej župe. Gymnázium absolvoval v Temešvári, v roku 1872 na viedenskej univerzite získal lekársky diplom. Dva roky pôsobil v Čičove ako praktický lekár, v roku 1874 sa presťahoval do Senca, kde pracoval ako obvodný lekár. Strávených šesť rokov v Senci bolo dôležitou zastávkou v živote Wertnera. Tu zakladá rodinu, tu sa narodí syn Gyula a tu začína rozvíjať svoju vedeckú dráhu. V rokoch 1890-93 sa stáva čestným župným lekárom v župe Prešporok. Po krátkom pôsobení v Csákove sa usadil koncom roka 1894 v Mužle, ako okresný úradný lekár. Jeho mužlanský pobyt silne zatienila nečakaná, tragická udalosť; ako dvadsaťročný zomrel jeho syn, koho pochovali na židovskom cintoríne v Štúrove.
V roku 1908 sa dostal do Štúrova, kde pôsobil ako štúrovský okresný lekár župy Ostrihom. V prvej fáze vedeckej činnosti písal väčšinou štúdie z histórie medicíny a sociálnozdravotníctva. Najvýznamnejšie diela v tejto oblasti: O stave starovekej medicíny, Medicínsko-archeologické štúdiá, Medicína a viera. Jeho články obsahujúce smelé novátorské myšlienky vychádzali v časopisoch Medicína a Zdravotnícky spravodaj.
Neskôr sa zaoberal skôr s historickými, v prvom rade genealogickými tematikami- rodokmeňom určitej rodiny. Wertner bol spoluzakladateľ modernej maďarskej genealógie. Stal sa jedným z najväčších znalcov genealógie a heraldiky. Okrem Maďarského heraldicko-genealogického spolku bol členom výboru aj viacerých genealogických spolkov v zahraničí. Stal sa členom Archeologického a historického združenia Hunyadskej župy, Archeologického a historického združenia Ostrihomska. Svoje dôležitejšie články uverejňoval v časopisoch: budapeštiansky Turul, Storočia, viedenský Adler, berlínský Herold, Ungarische Revue. Vedecky sa preslávil s dvojdielnou knihou Maďarské rody do polovice XIV. storočia. K významným dielam maďarskej genealogickej literatúry patria aj nasledujúce Wertnerove práce: Genealogická história juhoslovanských vladárov, Rodinné dejiny Arpádovcov, Genealógia palatínov Arpádovcov, Predkovia rodiny Zichyovcov, Hunyadiovci – rodové zaradenie rodiny, Pôvod mocnárov Rákócziovcov, Prídavky k histórii rodu Csákovcov.
Počas pobytu v Štúrove vykonával rozsiahlu bádateľskú činnosť v oblasti regionálnych dejín, výsledky ktorých zverejňoval v almanachu Archeologického a historického združenia Ostrihomska. Najvýznamnejšie štúdia z tejto kategórie vyšli s tematikou o dôstojníckom zbore Ostrihomskej župy v dobe Arpádovcov, o stave usadlostí župy v dobe Arpádovcov, o Ostrihomsko-Hontianskej vetvy rodu Csákovcov, atď.
Wertner napriek medzinárodných vedeckých úspechov zostal skromným a jednoduchým vidieckym lekárom. Zomrel v Štúrove 8. júna 1921. Nápis na hrobovom kameni, nachádzajúcom sa na cintoríne izraelitskej náboženskej obce v Štúrove takto charakterizuje slávneho dejepisca: „Jeho duša hľadala uspokojenie v minulosti, jeho pamiatka žije v budúcnosti“. V roku 1996, z príležitosti 75. výročia úmrtia Móra Wertnera v Štúrove organizovali vedeckú konferenciu a na jeho počesť bola odhalená pamätná tabuľa na budove č. 13 na Hlavnej ulici.
Ernest Zahovay
skladateľ a interpret
(1913 - 1998)
Ernest Zahovay sa narodil v roku 1913 v Párkány. Štúdium začal v rodisku, potom navštevoval benediktínske lýceum v Ostrihome. Hudobné štúdiá absolvoval u kantora ostrihomskej baziliky Antala Buchnera. Neskôr študoval za kantora, potom založil salónnu kapelu a cestoval po najvýznamnejších kaviarňach a reštauráciách tej doby v krajine. V tom čase hral na akordeóne, mandolíne a banjo, neskôr sa jeho nástrojom stal klavír.
Za svoj život napísal okolo 500 hudobných diel, no blízke mu bolo aj písanie textov. Jeho prvou skladbou vydanou v Budapešti bol v roku 1936 anglický valčík „Neviem, čo sa stalo“. V roku 1939 získal 1 zlatú, 2 strieborné, 1 bronzovú medailu a 4 zlaté diplomy na celoštátnej piesňovej súťaži Tinódi pre maďarské tanečné piesne, ale jeho tanečné piesne boli úspešné aj v iných súťažiach. V roku 1943 skomponoval operetu „Dva majálesy“ na text Józsefa Hofbauera. Vo vojnových rokoch sa uskutočnil jeho prvý autorský večer, na ktorom vystúpili aj umelci z Budapešti. V roku 1959 absolvoval štvorročné dirigentské štúdium, potom do roku 1975 pôsobil ako odborný hudobný lektor v kultúrnom stredisku v Štúrove, Nových Zámkoch a v Komárne. Jeho najznámejšími skladbami sú piesne „Bezcieľne putovanie“, „Život sa zdá taký ľahký“, „Jeseň“, „Život“, „Kam letel”. Jeho autorské večery sa vždy odohrávali pred plným publikom. V roku 1974 skomponoval skladbu „Celulózka v Štúrove“ pre štúrovskú papiereň.
Tanečné pásma Československého a Slovenského rozhlasu nahrali viac ako 50 jeho skladieb. Maďarské vysielanie rádia roky využívalo úvodný a koncový signál, ktorý napísal do ich silvestrovského programu. Bol členom združenia maďarských a slovenských skladateľov. Vydal aj niekoľko nahrávok. V roku 1999 vyšla v Slovenskom rozhlase CD platňa s 21 skladbami pod názvom „Ešte jedno tango“. Piesne Erci báčiho zaspievali Judit Hernádi, Zsuzsa Kvassay a Imre Németh.
Bol lokálpatriotom v tom najvznešenejšom zmysle slova. Keď ho osud zavial do Nemecka uprostred hrôz vojny, ponúkli mu, aby tam zostal, pretože doma ho čakali hrozné veci. Erci báči sa nedal zlákať kúzlom lepšieho osudu či ľahšieho života. Keďže túžil po domove, tisíckou nitkou bol pripútaný k svojmu milovanému mestu. Vedel, cítil, že len tu sa môže umelecky realizovať. A priatelia, príbuzní, krajina tu nedovolila, aby im bol neverný. Potom so značným presvedčením odpovedal: potrebujem Dunaj, vôňu Dunaja, ostrihomskú baziliku a Párkány.
Pamätné udalosti svojho života opísal vo svojej autobiografickej knihe „40 rokov pri klavíri“. V roku 1993 mu mesto Štúrovo udelilo ocenenie Pro Urbe ako uznanie za celoživotné dielo. K 100. výročiu narodenia dostal pamätnú tabuľu na priečelie bývalej obecnej veľkohostinci, kde dojímavými pesničkami roky zabával vďačné publikum.
Zomrel v rodnom meste Štúrove v roku 1998.
